Rómovia na Slovensku

História Rómov v 20. storočí na území Slovenska

Rómovia a koncentračné tábory

V prvej polovici minulého storočia pokladali rasistické teórie Rómov za menejcenných a parazitujúcich obyvateľov štátu. Norimberské rasové zákony o ríšskom občianstve a ochrane nemeckej krvi a cti vydané v roku 1935 v Nemecku a na ne nadväzujúca vyhláška o klasifikácii „Cigánov“ deklarovala prístup štátu. Rómom boli odoprené občianske práva, boli zbavení občianstva, a bolo zakázané uzatvárať sobáše či mať pohlavný styk medzi Rómami a nemeckými „Árijcami“. Ríšsky vodca SS Heinrich Himmler v roku 1940 nariadil prvé transporty Rómov do koncentračných táborov. Tam boli využívaní pre potreby nemeckého zbrojného priemyslu a násilne sterilizovaní. Od roku 1942 sa deportácie zintenzívnili najmä do špeciálneho „cigánskeho koncentračného tábora“ v Osvienčime - Auschwitz II. - Birkenau. Odev väzňov bol označený čiernym trojuholníkom a na predlaktie im bolo vytetované číslo a písmeno Z (nem. Zigeuner). Táborom prešlo viac ako 22 000 európskych Rómov, pričom vyše 19 000 z nich tu našlo svoju smrť. Odhaduje sa, že počas druhej svetovej vojny zahynulo asi 300 tisíc európskych Rómov.

Hoci k masovým transportom do koncentračných táborov z územia tzv. slovenského štátu nedošlo, rómske obyvateľstvo bolo perzekuované, terorizované a likvidované. Na základe Branného zákona z roku 1940 boli Rómovia, spolu s Židmi, zbavení možnosti stať sa príslušníkmi brannej moci, pretože ako „nespoľahlivým“ im nesmeli byť zverené zbrane. Aktívnu vojenskú službu potom vykonávali v špeciálne zriadenom VI. prápore Pracovného zboru Ministerstva národnej obrany, kde vykonávali zemné a pomocné stavebné práce.

Situácia sa vyostrila po politických zmenách v roku 1944. Pristúpilo sa i k deportáciám Rómov do koncentračných táborov najmä z východu a juhu Slovenska. Odhaduje sa, že z územia vtedajšieho Maďarska, vrátane slovenských území zabratých Viedenskou arbitrážou, bolo deportovaných asi 25 000 - 30 000 rómskych mužov a žien. Pričom z okupovaných území východného Slovenska boli Rómovia sústreďovaní do Košíc a odtiaľ deportovaní do Komárna. Z Komárna potom boli vypravované vlaky do koncentračného tábora v Dachau a odtiaľ do iných koncentračných táborov.

V čase obdobia slovenského štátu v rokoch 1939 – 1945 boli na našom území perzekuované dve skupiny obyvateľov a to Židia a Rómovia. Pre židovské obyvateľstvo boli zriadené getá a koncentračné tábory a pre rómske obyvateľstvo slovenská vláda zriaďovala pracovné útvary.

V apríli 1941 vydalo Ministerstvo vnútra vyhlášku „o úprave niektorých pomerov Cigánov“. Výrazne ovplyvnila život celej rómskej populácie. Olašským Rómom boli im odobraté kone a vozy a bolo im zakázané kočovať. Rómovia s usadlým spôsobom života boli povinní odstrániť svoje obydlia od štátnych alebo miestnych ciest a umiestniť ich oddelene od obce, často vo vzdialenosti niekoľkých kilometrov, ba i v lese. Rómom bolo zakázané cestovať verejnými dopravnými prostriedkami, nesmeli vstupovať na verejné miesta (do kín, do parkov), do miest a obcí smeli vstupovať len vo vymedzené dni a hodiny, nesmeli vlastniť psov. Opakovane boli vystavení ponižujúcim telesným prehliadkam a ich osady nočným raziám.

Pracovné útvary

Základnou legislatívnou normou sa pre nariadenie zriaďovania pracovných útvarov na našom území sa stala vyhláška Ministerstva vnútra č. 137/1941 Úr. nov. z 2.apríla 1941, vypravovaného v súčinnosti s Ministerstvom národnej obrany. Cieľom pracovných táborov bolo sústreďovať, zadržiavať, prevychovať a hospodársky využívať tzv. asociálne živly a Cigánov. Vyznačovali sa masovou koncentráciou väzňov, najmä mužov a ich následným využívaním na fyzicky najnamáhavejšie práce spojené s výstavbou železníc, vodných nádrží, regulácii riek, atď.)

Útvary vznikali na celom území vtedajšieho štátu, prvé v roku 1941 v Očovej, Moste na Ostrove a horárni Trnava. Tie boli po niekoľkých mesiacoch existencie rozpustené. Na východnom Slovensku vznikol komplex pracovných útvarov v Hanušovciach nad Topľou, pod hospodársku správu v Hanušovciach nad Topľou patril aj pracovný útvar v Jarabej, kde zaradenci budovali štátnu cestu Čertovica - Mýto pod Ďumbierom. Ďalšie pracovné tábory boli v Bystrom, pod vrchom Petič a Nižnom Hrabovci.Na východnom Slovensku Rómovia budovali železničnú trať Prešov - Strážske.

Najväčším pracovným útvarom, v ktorom zaradenci pracovali na stavbe vodného diela bol v prevádzke v rokoch 1942 - 44 bol tábor v Dubnici nad Váhom. V Ilave zriadili dočasný pracovný útvar v roku 1943.

Na strednom Slovensku bol zriadený pracovný útvar v Revúcej. Posledným väčším pracovným útvarom bolo Ústie nad Oravou, kde sa rómski zaradenci podieľali na prácach budovania Oravskej priehrady. Pracovný tábor v Dubnici nad Váhom bol v roku 1944 premenený na "zaisťovací tábor", v ktorom boli sústreďované aj rómske ženy a deti. Podmienky boli mimoriadne tvrdé a vo februári 1945 vypukla v tábore epidémia škvrnitého týfusu, zomierali predovšetkým deti a starí ľudia. Dňa 23. februára 1945, pod zámienkou prepravy do nemocnice, naložili chorých na nákladné auto a odviezli do areálu miestnej zbrojovky, kde ich brutálne povraždili. V masovom hrobe bolo pochovaných 26 mŕtvych.

Vzťah slovenského obyvateľstva k Rómom nebol všade rovnaký: v niektorých lokalitách, kde boli dobré vzťahy, sa obyvatelia Rómov zastali a nedovolili, aby boli odvlečení do pracovných táborov. Stačilo, že sa zaručili, že Rómovia pre nich pracujú napr. pri pasení, na poli. Podobne to bolo i pri dodržiavaní predpisu o odstránení rómskych osád a obydlí: vo viacerých lokalitách ich ponechali so zdôvodnením, že na ich likvidáciu nemajú peňažné prostriedky. Od jesene 1944 do jari 1945 uskutočnili špeciálne jednotky SS na viacerých miestach Slovenska masové popravy rómskeho obyvateľstva so zámienkou podozrenia zo spolupráce s partizánmi. Známe sú prípady z týchto miest a obcí s počtom obyvateľov: Valaská Bela (13), Žiar nad Hronom (23), Jastraba (4), Lutila (46), Čierny Balog (60), Krupina (34), Tisovec (48), llija pri Banskej Štiavnici (111), Detva (4), Dúbravy (15), Hriňová (M), Slatina (59), Trhové Mýto Topoľníky (60). Rómovia boli popravovaní vo Svätom Kríži nad Hronom, v Motyčkách - osade Štubňa v Kremničke, Nemeckej, Kováčovej a na židovskom cintoríne vo Zvolene.

V obciach Ilija, Tisovec a Dúbravy boli postavené pamätníky na počesť padlých v druhej svetovej vojne, informácia, že išlo o rómske obete, na nich nie je uvedená. V roku 1995 miestna samospráva odhalila pamätník pripomínajúci zavraždené rómske obete v Čiernom Balogu.

Rómovia a komunizmus

Po skončení druhej svetovej vojny nastalo významné presídľovanie Rómov zo Slovenska do českých krajín, aj pod vplyvom vyhlášky „O zaraďovaní Rómov do všetkých užitočných prác“ a dekrétu prezidenta republiky číslo 88/1945 Z.z. „O všeobecnej pracovnej povinnosti“, ktorý umožňoval presun pracovných síl hlavne do českého pohraničia, ktoré bolo po vysídlení nemeckého obyvateľstva vyľudnené. Keďže českí Rómovia sa z nacistických koncentračných táborov väčšinou nevrátili, prevažná časť Rómov žijúcich dnes v Českej republike pochádza zo Slovenska. Rómovia sa zamestnávali predovšetkým v horských pasienkových družstvách, neskôr v štátnych majetkoch a lesných závodoch. Prácu nachádzali aj pri obnove vojnou poškodeného hospodárstva - pri stavbe ciest, rekonštrukciách fabrík. Za druhú etapu migrácie Rómov do Čiech, na Moravu a Sliezsko môžeme považovať 50. roky, kedy odchádzali - často v dôsledku organizovaných náborov - do priemyselných centier severozápadných Čiech (Most, Sokolov, Teplice, Ústí nad Labem, Chomútov, Cheb, Déčín), do Kladna, Tachova, Českého Krumlova a na Ostravsko. Zo zaostalých slovenských osád odchádzali tí najschopnejší a najvytrvalejší.

Vplyvom migrácie slovenských Rómov vzrástol počet Rómov v českých krajinách za dva roky o 16 tisíc osôb. Rómovia síce boli žiaduci ako pracovné sily na práce v rámci stavebnej obnovy, aj ako náhradné pracovné sily na vznikajúce štátne majetky, no neboli príliš žiaduci na trvalé usadenie. Mnohí z nich sa po pracovnom turnuse vracali späť na Slovensko. Tento trend prevláda i v súčasnosti. Štátne orgány v povojnovom období nepristupovali k Rómom ako k osobitnej národnosti. Nepoužívalo sa ani označenie Rómovia alebo Cigáni, ale "občania cigánskeho pôvodu".

Prevládal názor, že zaostalosť Rómov sa dá prekonať zmenou životného štýlu a teda prispôsobeniu sa väčšine. Štát sa zameral na riešenie bývania, zamestnanosti a školskej dochádzky. Avšak tieto zámery boli presadzované neodborne, necitlivo, niekedy i násilím. Takým bolo aj usadzovanie dovtedy kočovných - olašských Rómov: vtedajší politici dospeli k presvedčeniu, že bývanie v domoch je lepšie ako kočovanie, v roku 1958 bol vydaný zákon, na základe ktorého im pobrali kone a kolesá od vozov. Rómovia zapísaní do súpisu sa potom nemohli bez výslovného povolenia národného výboru sťahovať a ten, kto by zotrval pri kočovnom spôsobe života, mohol byť potrestaný odňatím slobody až na tri roky.

Podobným spôsobom sa postupovalo i pri riešení bývania Rómov. Do nových panelových bytoviek sťahovali zaostalé rómske rodiny, ktoré nedokázali v nových podmienkach žiť, mnohé rodiny proti ich vôli prevážali do českých okresov, kde sa mali natrvalo usadiť. Pretože títo Rómovia sa cítili na novom pridelenom mieste osamotení, odtrhnutí od svojich príbuzných, začali sa vracať do svojich pôvodných osád. Po XI. zjazde KSČ bolo vydané uznesenie ÚV KSČ „O práci medzi cigánskym obyvateľstvom“, ktoré znamenalo začiatok otvorenej asimilácie Rómov v ČSR. Rómovia boli hromadne zaradení do práce direktívnymi rozpismi pre podniky a za dva roky bolo takto zamestnaných 11 tisíc Rómov. Direktívne riešenie rómskej zamestnanosti znamenalo pre mestá zvýšenie počtu Rómov, pretože tieto tisíce Rómov získavali prácu hlavne vo veľkých fabrikách v mestách.

Taktiež bola začatá likvidácia rómskych osád, hlavne v oblastiach turistického ruchu a stovky rómskych rodín, ktoré tu bývali, dostali byty alebo sa im pomocou pôžičiek umožnila individuálna výstavba. Pre Rómov boli taktiež vyhľadávané staršie a opustené domy, ktoré by mohli osídliť.

Podobný postup bol použitý i v programe vzdelávania rómskych detí: vydávali sa rôzne opatrenia, ktoré nútili rómskych rodičov, aby posielali svoje deti do školy, čo spôsobilo názor, že škola je trápenie, nie nevyhnutnosť. Na zmenu života Rómskeho obyvateľstva vláda vynakladala nemalé finančné prostriedky, avšak boli aplikované bez skutočného poznania potrieb rómskeho obyvateľstva, preto tieto opatrenia boli často málo úspešné, začo vinili opäť Rómov. Avšak mnohým Rómom sa podarilo vymaniť sa zo zaostalého spôsobu života, získať odbornú kvalifikáciu, vyriešiť svoj bytový problém.

V roku 1965 vydala Vláda ČSSR uznesenie, v ktorom vytýčila koncepciu rozptylu a systematického odsunu rómskeho obyvateľstva do iných častí republiky. V rámci vypracovaných "Zásad pre organizovanie rozptylu a presunu" boli určené "družobné kraje", ktoré mali prijať Rómov zo Slovenska. V roku 1967 bolo zo Slovenska vysťahovaných 3 178 ľudí, pričom sa späť v tom istom roku vrátilo 1 034 Rómov. V rokoch 1965-1968 sa problematikou Rómov zaoberal "Vládny výbor pre otázky cigánskych obyvateľov". V roku 1969 vznikla pri slovenskom Ministerstve práce a sociálnych vecí "Komisia vlády pre otázky cigánskych obyvateľov". Svoju činnosť zameriavala na riešenie problémov zamestnanosti, hlavne na zaraďovanie všetkých práceschopných rómskych občanov do pracovného procesu, výchovu rómskej mládeže, prevýchovu dospelých, riešenie úrovne bývania a elimináciu zvýšenej kriminality. Táto nová koncepcia vlastne priniesla politiku veľkorysého poskytovania sociálnych výhod rómskemu obyvateľstvu. Tieto príspevky a značné sociálne výhody istým spôsobom diskriminovali ostatné obyvateľstvo.

Komisia vlády, okresné komisie a celá sieť terénnych pracovníkov boli v roku 1991 zrušené. Zlikvidoval sa tak významný prostriedok vzájomnej komunikácie medzi štátnymi orgánmi a rómskym obyvateľstvom.[1]

Roškovce:

Počas druhej svetovej vojny z obce nezahynul nikto v boji. Nemeckí vojaci bývali dočasne i v Rožkovciach, kde im ženy varili a muži chodili kopať zákopy do Rožkovskej doliny, za čo dostávali plat. Chlapi sa skrývali pred povolaním do vojska v lese.[2]

Spišské Podhradie:

V dostupnej kronike Spišského Podhradia nachádzame informácie len o majoritnom obyvateľstve. Rómovia sú spomínaní len okrajovo. Kronika popisuje prenasledovanie Židov, rozpredávanie ich majetku a ich následné odvedenie. Podľa záznamov kroniky boli v Spišskom Podhradí v roku 1940 traja Rómovia. Na porovnanie, Nemcov bolo 241 a Židov 444. O prítomnosti rómskeho obyvateľstva v regióne ďalej svedčí aj to, že v časti spoločenského života za slovenského štátu je spomínaný „cigáň“, ktorý podľa kontextu predstavoval hudobnú zložku a stál 400 Kč.

V roku 1944 bol založený Pracovný tábor mládeže v Levoči, chlapci od 18 – 21 rokov museli nastúpiť na opevňovacie práce k Spišskému Hrhovu a večer sa vracali do Levoče. Zo Spišského Podhradia tam bolo 14 chlapcov. Na konci vojny sa zachránilo len približne 30 Židov z obce. Prišli o svoj majetok a museli začínať odznova. Kronika ďalej zachytáva aj obdobie komunizmu v obci, povinnú odovzdávku majetku - kontingent, vznik Komunistickej strany a ďalšie udalosti. Rómovia sú opäť spomínaní len okrajovo, v roku 1960 evidovali v škole 8 rómskych žiakov, v 1961 ich bolo desať.[3]

Plavecký Štvrtok:

V historických prameňoch sa nikde neuvádza, že na území Plaveckého Štvrtka začala vznikať rómska osada. Bolo to okolo roku 1910. V miestnej Kronike bolo zaznamenané, že v roku 1930 bolo v Plaveckom Štvrtku asi 32 Rómov teda asi 6 rodín. O 5 rokov neskôr to bolo už 72 ľudí rómskeho pôvodu čo bolo asi 15 rodín no a v období M. svetovej vojny to bol až 35 rodín s počtom 235 ľudí. V Kronike sa ďalej uvádza že ľudia cigánskeho pôvodu alebo aj Cigáni, žili v malých skromných chatrčkách, alebo prístreškoch, kde ich bolo na kope veľa. Tí zručnejší Rómovia vyrábali a predávali po obciach metly tzv. brezovice. A vraj sa sem tam stratila aj sliepka, no vyslovene nikto nemal pocit, že by Rómovia boli zlodeji. Niektorí mali veľa detí, naopak niektorí len jedno.

Počas nemeckej okupácie územia bolo niekoľko Rómov – mužov odvedených do koncentračného tábora do Osvienčimu. Osadu miestni ľudia vypálili a Rómovia poutekali do okolitých dedín, najmä do Lábu. Mnohí odišli do Českej republiky. Po skončení vojny sa ľudia, čo boli v koncentračnom tábore vrátili domov a založili na tých istých miestach novú osadu. Niektorí ľudia sa z neďalekých okolitých obcí vrátili, no tí, čo odišli do susednej Českej republiky, tí vytvorili silnú komunitu práve v Čechách. Okolo roku 1961 v Plaveckom Štvrtku mohlo byť asi 200 Rómov.[4]

Príspevok bol vypracovaný na základe článkov:

[1] ŠUVADA, Martin. 2015. Rómovia v slovenských mestách. Bratislava : POMS, 2015.

Arne B.Mann: Rómsky dejepis, Kalligram, 2001.

KUMANOVÁ, Z: Základné fakty o holokauste Rómov na Slovensku, www.rusyn.sk

[2] TALPÁŠ, J.: Z histórie Rožkoviec, 2011. Polypress Levoča

[3] Kronika Spišského Podhradia

[4] Kronika Plaveckého Štvrtka

MY A NAŠA HISTÓRIA

História Rómov v 20. storočí na území Slovenska

V čase obdobia slovenského štátu v rokoch 1939 – 1945 boli na našom území perzekuované dve skupiny obyvateľov a to Židia a Rómovia. Pre židovské obyvateľstvo boli zriadené getá a koncentračné tábory a pre rómske obyvateľstvo slovenská vláda zriaďovala pracovné útvary.